Ako sa nestať zombíkom

Na úvod by som chcel uviesť, že nie som ktovieakým prívržencom kinematografie spracovávajúcej zombie tematiku, takže ak ani Vás tento žáner nijako neoslovuje, celkom tomu rozumiem.

Zombie má pôvod na Haiti, je to mytologická bytosť pochádzajúca z woo-doo obradov. Najčastejšie zobrazovaná ako pohybujúca sa telesná schránka mŕtveho človeka.

Tematiku zombie do svetovej kinematografie priniesol William Seabrook na konci druhej dekády dvadsiateho storočia. Postupujúcim časom, sa stali zombie hitom hororov, v ktorých dostali v skutku strašidelný vzhľad a správanie. (viď. obr. 1)

Obr. 1 : Zombíci dostali vo filmovom spracovaní strašidelný vzhľad a správanie.

V main streamových žánroch je za zombie považovaná nemŕtva kreatúra v podobe zohaveného ľudského tela s nedbalým účesom, zastretým pohľadom, večne otvorenými ústami, zanedbaným chrupom, hompáľajúcimi sa končatinami a najmä nesprávnym držaním tela a tackajúcou sa chôdzou.

Popis nápadne hodiaci sa na alkoholom podguráženého fanúšika krčmových športov, vracajúceho sa o pol noci domov z miestneho pohostinstva (viď. obr.2), ktorého tím hanebne deklasoval súper výsledkom 0:10 , pričom minimálne tri góly z toho boli vlastné.

Proste fakt tesná prehra.

Obr. 2 : Zombík obyčajný – zombicus vulgaris. Alkohol a človek v obraze vzájomného prieniku.

Udalosti vo svete nám však dennodenne, zas a znova sugestívne podsúvajú obrazy (viď. obr. 3) z tých podarenejších zombie filmov, ktorých trailery ste si možno aj Vy zo zvedavosti preklikali, aby ste sa uistili, že ich vidieť ani nechcete. A to je chyba. Mali by ste. A ja povinne s Vami.

Obr. 3 : Zombíci sa štverajú na Kapitol (USA) Kiežby to bol iba obraz z filmu o zombíkoch.

S údivom zisťujem, že svet okolo mňa a žiaľ asi aj okolo Vás, je zamorený zombíkmi. A nie hocijakými. Často sú to naši susedia, kamaráti, kolegovia, známi či nebodaj vzdialení či priamy rodinní príslušníci. Bŕŕŕŕ.

Dytopické filmy o zombíkoch nemali byť, podľa môjho názoru, ničím iným ako varovaním ľudstva pred obrazom skazy, ktorá sa tu medzi nami šíri už od vekov.

No evidentne, na filmy o zombíkoch chodia zase iba zombíci. Tak ich tu máme teraz čoraz viac a viac. Aby nám slabším a neschopným ukázali o čom je tento svet a o čom vôbec, je vlastne sám život ako taký.

Skúsme si však najprv predostrieť taký jednoduchý profil natívneho zombíka v reálnom živote, keďže filmového zombíka na štýl Eddieho Kruegera na ulici len tak bežne nestretneme.

Čo je teda mimochodom velikánska škoda. Lebo hneď a zaraz by bolo jasné, kto je zombík.

Naozajstní zombíci sa dnes už dôkladne maskujú, no po pár vetách či troške “social engineeringu” ho dokážete aj tak ľahko odhaliť.

Zombík poväčšinou nemá nič nové. Na otázku ako sa máš, iba rutinérsky odvrkne len, že “nič”. Zhovorčivejší zo seba unavene vysúka vždy aktuálne “všetko po starom”

Stereotyp je vyhľadávaný životný štýl zombíkov. Akákoľvek inakosť je hodnotená ako čudáctvo, a preto si zombík dáva veľmi veľký pozor na čudákov. Čudáci sú zlí. Robia samé čudné veci, ktorým ON, zombík, nerozumie.

Zombík má rád, keď sa dozvie, že iný zombík sa nemá až tak dobre ako on. Niektorých zombíkov dokonca vyslovene teší ak sa má niekto zle. Nedajbože sa má niekto horšie ako on sám, je z toho celý vo vytržení. No navonok nedá na sebe nič poznať a prejaví s Vami maximálny súcit.

Jednou zo základných čŕt zombíka je aj to, že on sám, sa nemá rád. Nemá rád seba, svoju prácu a svoje povinnosti. No má rád keď nič nerobí. Ba v tom, sa priam vyžíva. Ak sa mu nebodaj podarí, ešte aj chodiť do práce a nič nerobením si zarábať, stáva sa z neho vzorový zombík. Ide iným príkladom. Svojou šikovnosťou dokázať oklamať tento dokonalý systém tak, že nemusí nič robiť, iba sa tak tváriť, že akože robí a za odmenu za to dostáva výplatnú pásku, je veru už niečo.

A to niečo sa nazýva sľubný začiatok kariérneho zombíka. No, aby som zatiaľ neodbiehal do hierarchických štruktúr zombíkov, budem sa radšej ešte chvíľku venovať ďalším podstatným rysom tejto bytosti.

Obr. 4 : Exemplárny príklad kariérneho zombíka, pri výkone svojho povolania.

A ďalším podstatným rysom tejto bytosti, je stádovitosť.

Zombíci radi chodia spolu v pomerne veľkých tlupách. Do krčiem, na zrazy, protesty a zhromaždenia, seansy o multilevel marketingu, či zázračnom tabletkovom chudnutí.

Davová psychóza je tantrou pre zombíkov. Sú od nej priam závislí. Bez davovej psychózy sú letargickí a depresívni. Dav im dodáva potrebnú odvahu a silu. Charakteristické je pre nich taktiež aj to, že majú akési centrálne spoločné vedomie, ktoré je často krát ovládané tzv. zombie guru.

Obr.5 : Zombie guru senior v obradnej extáze dohovára zombíkom ako správne zombíkovať Obr. 6 : Zombie guru junior - seriózne foto

Zombie guru je obyčajný zombie, ktorému iní zombíci veria, že on im chce len dobre, a vždy im dobre poradí, čo majú robiť, aby dobre urobili. Lebo keď tak aj urobia, zavše sa im to vyplatí.

Občas zvyknú dúfať, že keď sa budú veľmi dobre snažiť, aj z nich sa možno raz stane taký istý zombie guru ako je zombie guru.

Nezodpovedanou otázkou však stále ostáva, ako sa vlastne taký bežný človek môže stať, takpovediac obstojným zombíkom.

Obr. 7 : Obstojní zombíci pre naše geografické pásmo.

Nuž spôsobov je naozaj viacero. Buď sa tam poctivo prepijete, alebo to vo vás “len tak” jednoducho dozrie.

Či nebodaj sa môžete pri troche šťastia nakaziť od známeho či kolegu.

Najčastejšie to však býva veľmi spontánny a jednoduchý proces. Nudou na smrť unavený mozog sa v istom momente sám a celkom automaticky, prepne do zombie remote režimu, a zrazu relaxujete pri čítaní Nového Času a ohrýzate si nechty až po lôžka, strápení obavami o osud vašich obľúbených farmárov z Farmy. A to už je len kúsok od toho aby Vám prirástli končeky prstov k mobilu a diaľkovému ovládaču a občas mali nutkavú chuť si len tak, zo špásu kopnúť do susedovho kocúra, či vyškrabať kľúčom vo výťahu, magické to slovo “debil” či “idiot”

A ste v klube. Potom to už ide odrazu celkom samo. Svojich si poznávate hneď na prvý pohľad.

Ďalšou zásadnou črtou zombíkov je fakt, že sa zo zásady bránia požívaniu akýchkoľvek omamných a psychoaktívnych látok. Na blahé pobývanie vo svojom zombie remote režime nič také ani nepotrebujú. Nebýva výnimkou, že to považujú za čosi zlé a pohoršujúce ba dokonca niektorí možno aj za trestuhodné.

Zombík zbožňuje ponosy a ohováranie. Najmä ak vie, že nimi môže niekomu ublížiť či minimálne priťažiť. Ohováranie je silný rozpoznávací znak, ktorým sa bežný radový zombík celkom dobrovoľne demaskuje aj na verejnosti. Nechať sa počuť na ulici, pred ostatnými obyvateľmi bytového domu, že ste v noci počuli susedu ako sa vášnivo miluje zo svojím partnerom, pôsobí blahodárne na jeho pocit šťastia a spokojnosti. Krivé obvinenie, z ktorého plynie osobný prospech, je pre neho tým najkrajším snom.

Obr. 8 : Zombík di tutti zombík. Z času na čas sa aj medzi zombíkmi zjaví ozaj unikátny exemplár.

Zombík veľmi rád zombíkuje. Veci okolo seba robí rád nefunkčnými ako je on sám. Často po ňom nájdete nedopalky na chodníku či ochytané pečivo v potravinách.

Dobre vie, že ak pri stolovaní použije jednorazové špáradlo, tak ho aj s vyšpáraným kusom jedla pekne vráti odkiaľ ho zobral.

Oproti tomu je možné povedať, že ma vycibrený vkus a umeleckého ducha. Rád zdobí steny výťahovej kabíny svojimi rozžutými žuvačkami. Či len tak, čisto a bez donútenia, okrášli itinerár ubytovne či motela svojimi poetickými rytinami typu : “tu som sral ja”.

No proste, jedna báseň.

Zombík by po takomto nazeraní naň, pôsobil ako celkom nevinné zvieratko, kebyže to nebol človek.

Ale ono je to človek a človek nie hoc aký. Je to často krát presne ten typ bezduchého kolegu, ktorého povýšili práve na náš úkor. Či šťastne vydatá pani úradníčka, ktorá nás rada nechá postojačky čakať na nevetranej chodbe úradu aj štyri hodiny, kým sa ona nedozvie fakt všetky pikošky, čo sa stali na poschodí cez týždeň, kým ona bola na dovolenke v Turecku aj s milencom. Hoci to už počuje tretí krát a od tej istej kolegyne.

Je to tak, zombík je už dlho tu, aby nám pil krv a strpčoval ten krásny život, ktorý tak úprimne milujeme. Lebo práve on je ten, kto tvorí podstatnú časť elektorátu, ktorý nám určuje systém a pravidlá v ktorom žijeme aj my.

Nejdem sa rozširovať o tom a čo s tým, lebo sám neviem a nerád by som tu haluzil ako zombík v telke na brífingu.

Omnoho radšej by som predostrel moju interpretáciu práce a diela človeka, ktorý nám už dlhšiu dobu pomáha nestať sa zombíkom.

Je to v prvom rade tvorca, autor, učiteľ, vynálezca, dobrodej, umelec a vedec či vývojár, ktorý sa snaží spraviť náš život, lepším krajším a jednoduchším. Je to predovšetkým človek tvoriteľ a stretáme ho na ulici denne rovnako tak ako zombíka.

Súčasná covidová situácia je ale silným katalyzátorom zmien v spoločnosti a vo svete, akým ešte pred pár rokmi bývali vojny a kolonizačné pohromy. No teraz sa nedeje plánovane a systematicky, ale organicky a decentralizovane. S ľuďmi prichádzame do kontaktu pomenej, no zombík akoby teraz ešte väčšmi ožil.

Akoby presne toto bola voda na jeho mlyn.

Obr. 9 : Lokálni zombíci v plnej paráde. Aj keď v tomto prípade sa jedná o vojnu medzi gangmi.

Mnohí z Vás sa pýtajú čo bude, ako asi bude vyzerať pocovidový svet, ako bude fungovať spoločnosť po premorení či očkovaní? Budeme mať všetci krvavé oči a bezcieľne sa potulovať prázdnymi ulicami hľadajúc tých, ktorých sa nám ešte nepodarilo nakaziť?

Who knows?

Pred pár dňami, sa mi ale podarilo dočítať knihu jedného ctihodného človeka, muža, ktorý na štyristo dvanástich stranách prezentuje svoj názor na to, ako asi by mohol - či mal, vyzerať veľký reštart. Jeho. Môj. Tvoj či náš spoločný.

Mám však takú vlastnosť, že písmenká v knižke mi nestačia na to aby uspokojili moju túžbu po vedomosti, a tak som sa intenzívne snažil začítať aj medzi riadkami. Bolo to však dosť náročné, pretože medzi riadkami toho veľa nebolo. Autor poctivo a prepedantne, často až lopatisticky vysvetľuje čo a ako, aby predišiel disinterpetáciam a nepochopkom. Napokon som sa však možno predsa len, prehrýzol zložitým rébusom komplikovaného IT šifrovania a podarilo sa mi nájsť ten skrytý odkaz spomedzi riadkov : Byť v strehu, no vyrelaxovaný, plne flexibilný a pripravený na zmenu, o ktorej buď neviem vôbec nič, alebo len veľmi málo.” Hard.

A teda rozumiem tomu tak, že iba zdravý rozum, je návod Veľký reštart. A ten mne svieti na poličke s knihami ako maják v časoch krízy, keď sa mi začína kaliť zrak, zhoršovať držanie tela, dengľavejú mi hnáty a začínam namiesto slov vydávať zo seba iba škreky a prdy.

Nie, podstatné nie je úfať a zúfať si, či veriť, že všetko sa nejako utrasie. Veľmi dobre viem, že nič sa neutrasie a nikto nepríde aby zachránil môj zadok. Buď si poradím sám, alebo ma zožerú zombíci. Prinajmenšom ma možno časom iba nakazia a stane sa taký istý zombík aj zo mňa. No jedno je mi jasné, že bez veľkého reštartu sa nikam nepohnem. Svojho veľkého reštartu.

Kniha Juraja Bednára VEĽKÝ REŠTART mi síce nedáva stopercentnú záruku že budem zombie-proof, ale dáva mi nádej, že ak budem dosť japonský, tak mám možnosť odolať a prežiť.

Moon je super.

BTC na 40k je sen. Ale toto zombíkov skôr iba naserie a nechcem si ani len predstaviť, čo by mi bol zombík ochotný spraviť za pár kvantitatívne uvoľnených papierikov od vlády bez akejkoľvek hodnoty, len aby ma pripravil o moju radosť zo života, ktorá je preňho ako jed.

Kto si knihu prečítal, isto mi dá za pravdu, kto ju ešte nečítal – odporúčam prečítať, no nie je to nevyhnutné. Možno Vy osobne, ju ani čítať nepotrebujete. Určite však poznáte adeptov vo svojom okolí, ktorí by si ju čítať isto zaslúžili. A možno aj preto, že Vám na nich záleží a tlie v nich maličká iskierka nádeje, že by sa mohli chcieť ubrániť zombie nákaze. Preto je podstatné aby ste si tú knihu kúpili a darovali ju presne takémuto horúcemu adeptovi.

Moja výzva na záver preto znie nasledovne: vrele odporúčam zakúpiť si min. 1 ks, VEĽKÝ REŠTART od Juraja Bednára a darovať ju z lásky nádejnému ostreľovačovi zombíkov, ktorý bude stáť po Vašom boku, keď budete za vysokými hradbami šútiť do živých mŕtvol štverajúcich sa po rebríkoch, aby nás jedného po druhom nemilosrdne zožrali aj s našimi špinavými a zatrateniahodnými ideami o slobodnom a zdravom živote bez zombíkov.

Nesrandujem, myslím to Vážne. Nie je čas na pukance, nebude to totiž určite žiadna zábava.

Zombíci nám už totiž klopú na dvere. A kiežby to boli iba neškodní Jehovisti……

PS : Ja osobne som už takto rozdal tri knihy a modlím sa aby nás za tými hradbami bolo sakra dosť, inak bude po nás….