Ideálny štát

Na opísanie ideálneho štátu je najprv potrebné pochopiť, čo je to štát. Veľmi populárnu a konzistentnú definíciu štátu ponúkol nemecký sociológ Max Weber. Štát definoval ako entitu, ktorá má monopol nad legitímnym užitím sily, moci. Je to inštitucionálny mocenský zväz, ktorý si na určitom území monopolizoval legitímne fyzické násilie ako prostriedok panstva a na ten účel sústredil v rukách svojich vedúcich činiteľov vecné prevádzkové prostriedky. Viac ľudskou rečou povedané, je to inštitúcia, ktorá na istom území rozhoduje o fungovaní pod hrozbou násilia, respektíve potrestania, väzením… Na takomto území sa hraje výhradne podľa pravidiel danej inštitúcie. Nie je iná možnosť, nie je možnosť nehrať podľa týchto pravidiel ani hrať podľa iných pravidiel… teda nie je možnosť opt-outu. Toto osobne vnímam ako kľúčový morálny problém fungovania štátu.

S týmto ďalej súvisí aj kľúčová úloha štátu a to alokácia zdrojov. Z definície štátu vyplýva, že štát alokuje zdroje na danom území ako rozhodujúca entita, a teda v štáte sa budú vyskytovať prvky centrálneho plánovania.

Vychádzajme z predpokladu, že platí subjektívna teória hodnoty Carla Mengera. Tá hovorí o tom, že hodnota nie je nejaká objektívna vlastnosť objektu, ale hodnotu priradzuje jedinec k objektu subjektívne podľa toho, aký má daná vec pre neho zmysel (aký úžitok z nej má). Táto teória vyvrátila dovtedy populárnu nákladovú teóriu hodnoty ekonóma Davida Ricarda, ktorá tvrdila, že hodnota je daná množstvom nákladov, ktoré sú spojené so statkami. V dôsledku aplikácie vedeckej metódy považujme subjektívnu teóriu hodnoty za pravdivý predpoklad, z ktorého následne môžeme implikovať ďalšie tvrdenia.

Každý statok má pre niekoho určitú hodnotu. Statky je možné prostredníctvom voľnej výmeny vymieňať tak, že obe strany zbohatnú (dôsledok subjetktívnej teórie hodnoty, ktorý sa ešte v úvahe objasní… v prípade nákladovej teórie hodnoty by sme uvažovali o výmene s nulovým súčtom). Túto výmenu a hodnotu statku ovplyvňujú rôzne faktory, a preto je potrebné nájsť spôsob, ako prenášať informáciu o statkoch a ich výmene. Ako univerzálny prostriedok na výmenu bol vybraný jeden statok s veľmi špecifickými vlastnosťami (napr. vzácnosť, deliteľnosť…). Tento statok dostal názov peniaze a tie vyriešili problém nutnosti porovnávania hodnôt medzi množstvom statkov a to tak, že sa všetko prirovná k peniazom a tým pádom sa ľahko dá určiť výmenný pomer medzi dvoma statkami. Výmenný pomer medzi peniazmi a statkom nazývame cena. Takýto systém nazývame systém cien. Systém cien nesmie byť nijako externe a násilne narušený, pretože dôjde k chybnému prenosu informácie, a teda nastane nesprávne vyjadrenie ceny, čo vedie neskôr k zlej alokácii zdrojov.

Ďalším veľmi významným dôsledkom subjektívnej teórie hodnoty, a ktorý naväzuje na systém cien, je princíp ekonomickej kalkulácie. Ekonomická kalkulácia opisuje spôsob, ako zistiť, či statok prináša väčší užitok, ako zdroje statkom spotrebované. Inými slovami odpovedá na otázku, či je daná vec žiadúca, a teda či je väčší celkový úžitok (nie len finančný úžitok, ale napr. aj úžitok plynúci z rôznych, čisto emocionálnych potrieb a túžob človeka) zo samotného statku alebo zo zdrojov spotrebovaných na daný statok. Keď uvážime aj predpoklad, že človek koná a jeho konanie je účelové (človek maximalizuje svoj úžitok) jasne nám z tohto sledu implikácii vypadne, že dobrovoľná výmena statkov je výhodná a dokonca je výhodná aj pre obe strany transakcie.

Z týchto ekonomických princípov (hlavne ekonomickej kalkulácie a jej dôsledkov) môžeme ďalej vysloviť kľúčovú myšlienku, že ak je niečo skutočne žiadúce, ľudia si to dobrovoľne zaobstarajú.

Keďže už poznáme tieto kľúčové princípy, ktoré opisujú základné princípy ekonomického jednania človeka, môžeme sa pozrieť na jednu z možností, ako získať a preniesieť informácie o stave zdrojov a možnosti ich alokácie, ktoré z definiície štátu bude štát používať, a to centrálne plánovanie a jeho prvky. V centrálnom plánovaní nie je možnosť ekonomickej kalkulácie. Je to tak preto, lebo tam o zdrojoch rozhodujú centrálni plánovači (úradníci, politici, strana…). Aj keby boli všetci centrálni plánovači maximálne znalí vo svojom obore, boli by všetci odborníci, neboli populisti, nemali by tendenciu kradnúť, chceli by maximálne dobro a prosperitu svojich ,,poddaných“…nebolo by možné efektívne alokovať zdroje. Centrálni plánovači by museli neustále kontrolovať stav zdrojov a následne zvoliť riešenia. To sa potýka hneď s niekoľkými problémami. Hneď prvý je, že žiadny človek nevie rozhodnúť za iných, čo im robí radosť, čo má pre nich zmysel… Nikto nevidí do vnútorného prežívania človeka a hlavne nikto nemôže vedieť lepšie, čo je pre toho človeka najlepšie ako ten samotný človek. Podstatné je, uvedomiť si, že nemal by ako takú informáciu získať. Aj ak by ich nejakým magickým dotazníkom získal, nebol by problém vyriešený, pretože človeku sa môžu preferncie v čase meniť a informácie by už mohli byť v procese získavania informácií neaktuálne. Dokonca aj ak by vedel centrálny plánovač, čo vlastne chceme, nevedel by nájsť spôsob, ako najlepšie vyhovieť všetkým naraz a ako im to zaistiť.

Najlepší spôsob, ako získať túto informáciu, je nechať to na systém cien, pretože zatiaľ sa javí, že takto sa najlepšie v ľudskej spoločnosti prenáša informácia o hodnote a stave zdrojov a statkov. Z tejto možnosti vyplýva aj to, ako najlepšie vyhovieť týmto potrebám ľudí, a ako využiť zdroje tak, aby všetci mali to, čo potrebujú a tak, ako to chcú. Jednoducho nechať rozhodovanie a zodpovednosť za tieto rozhodnutia na samotných ľuďoch, nie rozhodovať a brať zodpovednosť za nich.

Takto fungujúca ekonomika vedie aj k tomu, že bude zanikať to, čo je nežiadúce a udrží sa to, čo je pre ľudí žiadúce (nie nutne z čistej radosti alebo pozitívnych dôvodov, ale aj z dôvodov ako napr. potreba liekov na vyliečenie). Bude vznikať konkurencia, ľudia si budú platiť za to, čo sa im viac páči a hlavne za priateľnú cenu. Preto z dlhodobého hľadiska bude kvalita stúpať a cena sa ustáli na priateľnej hodnote (zväčša pôjde dole, pretože sa budú hľadať lacnejšie substituenty, ľudia budú mať viac za menej a prevádzkovatelia zarobia viac). Takto budú zdroje alokované lepšie než v centrálnom plánovaní (alebo systéme s prvkami centrálneho plánovania), ľudia budú spokojnejší, služby budú lepšie a spoločnosť bude bohatnúť. (Prvky centrálneho plánovania majú často za následok aj to, že skupine, ktorej to má pomôcť to nakoniec uškodí alebo polepší opačnej skupine. Napr. minimálna mzda, ktorá poškodzuje najmenej kvalifikovaných a vedie k prepúšťaniu alebo presunu firiem do lacnejších oblastí; regulácie firiem, ktoré ničia malých podnikateľov a pomáhajú veľkým firmám, z dôvodu, že vlády často majú výhody z takých firiem - veľké dane, vidia hlavne chod veľkých firiem, alebo že veľké firmy majú často armádu právnikov, ktorí hľadajú kľučky; alebo kontrola kvality potravín a následný zákaz menej kvalitného tovaru - celkovo ochrana spotrebiteľa, kde si isté skupiny odkázané na menej kvalitné potraviny, ale za to lacné a prístupné, nebudú môcť tieto potraviny kúpiť, ale súčasne si nebudú môcť dovoliť tie drahšie, ale kvalitnejšie… v princípe ide o to, že nebude incentíva ísť s cenou dole a s kvalitou hore a bude zobraná ľuďom možnosť si vybrať to, čo je pre nich najvhodnejšie a najlepšie, čo má pre nich najväčší zmysel, čo si môžu dovoliť, čo ich túžbam a podmienkam najviac vyhovie…)

Takáto cesta nie je len výhodnejšia, ale je aj morálna, lebo nikto nebude do ničoho nútený a bude si môcť vyberať podľa okolností a svojich vnútorných potrbieb (uvažujme slobodný výber ako výber bez potenciálneho násilia… môžeme uvažovať, že slobodná vôľa ako taká neexistuje, preto slobodný výber je výber dobrovoľný, bez donútenia). Naopak v štáte niečo také chýba. Všetci v štáte sú nútení povinne využívať jedine služby štátu alebo štátom povolené služby. Chýba možnosť opt-outu. Nie lenže je to neefektívne, ale je to aj nemorálne. Prečo by mal niekto robiť niečo, s čím nikdy nesúhlasil?

Takáto cesta je výhodnejšia aj preto, lebo sa môže skúšať viacero možností naraz na jednom území. Takto sa nájde optimálne riešnie rýchlejšie (toto riešenie sa ujme a prežije na voľnom trhu) a hlavne každý si optimálnosť posúdi sám a zvolí si pre neho optimálne riešnie (ako už bolo zjednodušene popísané, inštitúcie budú chcieť čo najviac zákazníkov čisto z motivácie zarobiť čo najviac, preto budú zvyšovať kvalitu a ceny pôjdu dole, aby si to mohlo viac ľudí dovoliť, a aby inštitúcie mohli viac zarobiť).

Nie je problém s tým, že štát ponúka služby, problém je, že nie je možnosť opt-outu. Kľudne môže byť inštitúcia, ktorá bude ponúkať školy, bude ponúkať sociálnu pomoc… za poplatok, ale ten poplatok bude dobrovoľný a bude možnosť opt-outu (aj teraz je poplatok - dane, ale ten nie je dobrovoľný a nie je možnosť opt-outu). Kľudne môže byť inštitúcia, ktorú dnes nazývame Slovenská republika (z hľadiska služieb), ale bude to musieť byť dobrovoľná inštitúcia, bude možné vybudovať aj ďalšiu takúto inštitúciu (alebo inštitúcie, ktoré ponúkajú len niektoré alebo iba jednu zo služieb, ktorú ponúka inštitúcia Slovenská republika) na rovnakom území paralélne k tejto a bude možnosť opt-outu (koniec koncov je vysoko výhodné ponúkať balíček služieb, pretože ľudia si zaplatia za pohodlie mať všetko ,,na jednom mieste“).

Výhodou dobrovoľného systému je aj to, že keď sa niekto chce hrať na nejakom území na komunizmus, nikto to takej skupine nebude brániť, pokiaľ to bude dobrovoľné a nikoho nebudú nútiť (nebudú porušovať vlastnícke práva).

Základ voľnotržnej, dobrovoľnej spoločnosti je vlastníctvo a dobrovoľnosť (myslím si, že ľudia ako stvorenia k tomu inherentne smerujú, je im to prirodzené a ľudské jednanie je s týmito princípmi kompatibilné). Z povahy človeka účelovo konať a z tohto plýnúcich javov vieme poskladať (zovšeobecniť a axiomatizovať) základný princíp, ktorý bude vnútorne konzistentný, budeme z neho vedieť odvádzať jednotlivé ľudské interakcie a uvažovať o ich správnosti. Tieto princípy vieme poskladať do tzv. Vlastníckych práv alebo Princípu neagresie, taktiež nazývaný aj NAP - non aggression principle, čo sú vo svojej podstate čisto negatívne práva.

Moja predstava nie je nejaká konkrétna predstava o konkrétnom fungovaní služieb na istom území, ktorá by mala byť nanútená každému. Moja predstava je mierne iná. Moja predstava uvažuje o podstate samotného štátu. Moja predstava uvažuje, že raz bude spoločnosť fungovať tak, že každý si bude môcť sám vybrať, čo bude so sebou a svojím majetkom robiť, niesť za tieto rozhodnutia plnú zodpovednosťa prestane byť každému nútená len tá jedna jediná možnosť. Troška nechutnejšie povedané, moja vízia je, že raz budeme ako spoločnosť fungovať na demonopolizovanej, decentralizovanej, voľnotržnej a slobodnej úrovni bez štátu, kde budeme mať maximálnu osobnú aj ekonomickú slobodu, kde si každý bude môcť dobrovoľne a slobodne bez hrozby násilia zvoliť služby a inštitúcie podľa svojho uváženia, potrieb a možností a kde každý bude za svoje činy, rozhodnutia a slobodu niesť zodpovednosť. (Tento myšlienkový smer sá dá aj škatuľkovať ako voluntarizmus a ak prevedieme voluntarizmus do praktickej formy politického zriadenia, môžeme túto podmnožinu nazvať aj slovom, ktorého prvé písmená dokážu rozzúriť 90% miestnosti - anarchokapitalizmus).

Napriek tomu vnímam štát maximálne stoicky a ako ďalšiu vývojovú fázu ľudstva, jeho napredovania a zdokonaľovania.

Poznámka na záver: to, čo sa dnes definuje a vníma ako kapitalizmus (vlastne ekonomický systém prítomný aj na Slovensku) nie je úplne to, čo opisujem ako voľný trh a teda aj pojmy ,,súkromné riešenie“ (ako opozícia k centrálnemu plánovaniu – štátnemu riešeniu) a ,,voľnotržné riešenie“ nie sú ekvivalentné.